Kontaminácie – Telo Vody: Performatívne sympózium pre stelesnenú umeleckú prax

„Ak sme telá vody, klimatická kríza neexistuje mimo nás. Nie je to externý problém, ktorý sa dá riešiť pozorovaním z diaľky. Sme s ňou už dávno previazané. Cyklíme sa spoločne s ňou, cez vzájomné dávanie a branie, cez opateru a extrakciu.“ Astrida Neimanis Voda odjakživa figuruje v ľudskej predstavivosti ako menovateľka neustálej zmeny a inherentného spojenectva. Svojou tekutou, premenlivou povahou provokuje a symbolizuje umelecké praxe, no dnes prináša aj posolstvo o histórii toxicity či páchanej bolesti, o akútnom ohrození, prejavujúcom sa vysychaním a nedostatkom. Začiatkom roka OSN zverejnila výsledky najnovších výskumov Inštitútu pre vodu a životné prostredie a jej riaditeľ Kaveh Madani vyhlásil, že Zem vstúpila do vodného bankrotu. V tieni vodného bankrotu umenie, veda a aktivizmus spoločne pozývajú vstúpiť do područia vody. Slzy, pot, sliny, lymfa a krv sú tekutiny, ktoré regulujú stav ľudského tela. Nie sú však odtrhnuté od prostredia, od ostatných ekosystémov, vstupujú do dialógu so zregulovaným tokom Dunaja, s toxickou skládkou vo Vrakuni, zaznamenaným zvukom ohrozených vodných druhov, prevládajúcim suchom, či žiaľom ženských hrdiniek, ktoré sa rozhodli ukončiť svoj život vo vode. Program Kontaminácií prináša rôznorodé príbehy a formáty – od pohybových workshopov, prednášok, kolektívneho počúvania po diskusie – s cieľom vytvoriť priestor pre načúvanie, vteľovanie a učenie sa od vody a o vode. Pozýva tiež na prekročenie striktných hraníc jednotlivých odvetví. Pozvanie prijalo umelectvo a vedectvo, ktoré pôsobí na Slovensku, v Českej republike a v Maďarsku. Všetkých spája téma vody, jej poetická a politická sila, a znepokojenie z jej narastajúcej zraniteľnosti. Hľadia na horizont, za ktorým sú umelecké praxe v rovnocennom dialógu s vedou a aktuálnou spoločenskou a politickou situáciou. Zaujíma ich tanec spoločného prepájania sa a rozvetvovania, ktorý sa prediera podzemnými zásobami, snažiac sa dostať do zákonov o ochrane prírody a naspäť do pohárov a fliaš, z ktorých v tejto chvíli ľudia pijú a ovlažujú si ústa a jazyk. Organizačný tím: -Manažment a produkcia: Barbora Chomová Uríková Produkcia a PR: Soňa Kúdeľová Grafický dizajn: Braňo Matis Projekt sa realizuje s finančnou podporou Nadácie mesta Bratislavy. Projekt z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Vo štvrtok, 24. septembra sa uskutoční otvorenie sympózia performanciou Evy Priečkovej a Zuzany Žabkovej Crying Girls . Stereotyp „plačúceho dievčaťa“ často evokuje precitlivenosť alebo emocionálne preťaženie, no plač môže byť aj aktom moci, zraniteľnosti, radikálnej úprimnosti a uvoľnenia po emocionálnom vrchole. Crying Girls to stelesňuje cez ženy v “late thirties”, ktoré znovu prežívajú dievčenskosť v telách podliehajúcich rozkladu, pričom odkazuje na nekompromisnosť Thelmy a Louise. Dielo vyvinuli Eva Priečková a Zuzana Žabková ako pokračovanie ich dlhodobej spolupráce na trilógii skúmajúcej ženské telo, zraniteľnosť, rozpad a transformáciu ( Bodies in Trouble , 2018; Weak Women , 2023). Kým predchádzajúce práce sa zaoberali “fosílnymi telami” a vyčerpaním, Crying Girls sa pýta, čo z nich môže vyrásť – vznešenosť, levitácia a hmataťeľná mystika. Javisko sa stáva zmyslovým krajinným priestorom: oneskorená choreografia sa sústreďuje na vznášanie, vynáranie a oporu, kde sa performerky navzájom držia v krehkých, premenlivých rovnováhach – padlé anjelky stúpajúce cez slzy a dutý priestor úst. Na rozdiel od náhlych katastrof sa ekologický kolaps odohráva pomaly, takmer neviditeľne. Crying Girls vzniká z tejto medzery – predstavuje smútenie ako telesnú prax nad stratou viac-než-ľudského sveta a zároveň túto stratu nahlas a spoločne ospevuje a uctieva. Celkový program bude zverejnený čoskoro (odporúča sa sledovať IG, FB a web organizátora) .